Čaro Vianoc žije
Vianočné sviatky možno chápať rôzne. Ako psychologička sa pýtam: Aká psychologická potreba je v ich podstate?
Je to čas, v ktorom snáď všetci túžime zažiť očarenie a obdarovanie. Vyzdobiť vianočný stromček, svetielka, vôňa, rozprávky, darčeky, pohoda a láska. Neraz nás to stojí veľa zhonu, peňazí, práce... a nakoniec, priznajme si to, prichádza aj únava a môže prísť aj sklamanie. Čaro sa nekonalo. Pre možnosť sklamania je mnoho ľudí, ktorí Vianoce nemajú radi. Mnoho ľudí cíti v tom čase aj nervozitu, iní smútok zo samoty, mnohí nespokojnosť z darčekov, neraz sú v rodinách namiesto pokoja hádky.
Krízové linky poznajú aj zúfalé telefonáty nešťastných počas Vianoc...
Čaro Vianoc však môže žiť. Môžeme sa rozhodnúť, že ho vytvoríme spoločne a otvoríme pomyselné dvere v nás, v našej mysli, pre nie všedné, milé, trochu tajomné zážitky. Veď zážitky sú to, o čo ide.
Vianoce sú časom pre deti, tie malé vekom, aj pre deti v nás dospelých. Chcú čistotu nielen v domove, ale aj v nás, radosť, hravosť, tvorenie krásy a nehy.
Poďme si už pred sviatkami sadnúť spolu v rodine a hľadajme spoločne, rodičia, deti, starí rodičia, priatelia... ako budeme tvoriť čaro, krásu, čistotu. Spoločne spievať koledy už týždne dopredu, hrať hry, spoločne kresliť, vyrábať ozdoby. Viete si predstaviť, že každý vystrihne z papiera snehové vločky, ktoré rozvešiame v dome, že spoločne pôjdeme nazbierať smrekové a borovicové šišky, vetvičky s plodmi šípky a spoločne budeme robiť ozdoby, rozprávať sa, smiať? Nebude to len dielo jedného člena rodiny, ale spoločné? Že vyjdeme večer aspoň na balkón pozerať na zimnú oblohu s hviezdami a budete hľadať súhvezdia? Každý vymyslí trochu tajomnú rozprávku, každý večer jeden z nás?
Čaro Vianoc zrejme nie je v perfektne čistom byte, bohatom menu jedál a bohatých daroch. Možno sa ukrýva v našich vzťahoch a v ochote utvárať v nich teplo, blízkosť, trochu nevšedné aktivity a zameranie na dobro.
Ak však máme v našich vzťahoch po celý rok problémy, hnevy, nespokojnosť, kam to všetko v čase Vianoc máme dať? Nikam ich nemožno odložiť, ba ešte viac sa ukážu. No môžeme sa im venovať a pretvoriť.
Zamyslíme sa už v predstihu – ak môžeme, kde cítime bolesť vo vzťahoch, kde akú krivdu, nevyslovené ospravedlnenie či priznanie chyby z našej vlastnej strany. Urobme upratovanie vo vzťahoch. Nezametajme pod koberec bolesti, ktoré sme si urobili. V blízkych vzťahoch sa ľahko v tej blízkosti aj nechtiac stúpi na nohu, tak ako v natlačenom autobuse. Dajme si predvianočné rodinné stretko, na ktorom sa priznáme k tomu, že nám na sebe záleží a v zhone bežného života sa nám stalo, že niektoré situácie ostali trochu boľavé. Nech sa každý zamyslí, čo také cíti, že vlastne chcel povedať, urobiť voči druhému inak, ako urobil, lepšie, krajšie a nech to napríklad napíše na lístoček a tie si odovzdáme, alebo si ich vypovieme a zohrejeme naše vzťahy trochou očistenia a lásky práve tým, že sa každý dobrovoľne zamyslí, čo a kde môže napraviť vyslovením pochopenia, uznania, opravy tvrdšieho slova, niečoho, čo hrýzlo.. Prepáč, že som povedal/a, urobil/a... vlastne som to tak nemyslel/a... Môže nastať krásna úľava a očistenie, ak to druhá strana prijme a nebude vŕtať, iba ticho prijímať a povie: Odpúšťam ti a mám radosť. Ďakujem. Viete si predstaviť, že si v rodine utvoríte taký uzmierovací rituál napríklad na Luciu? Možno spočiatku, tohto roku – to dokáže len niekto z rodiny, a niekto bude mlčať, ale postupne sa pridajú ďalší o rok, keď zažijú ako to priam čarovne pôsobí... Nový rituál je ako semienko. Treba ho zasadiť, polievať a dať mu čas.
Úžasné čaro a silu majú aj vianočné koncerty, rozprávky a filmy. Poďme na nich spoločne s rodinou, priateľmi a hovorme o našich zážitkoch spolu, tým ich umocníme. Môžeme spolu s deťmi vyrábať aj kŕmidlá pre vtáčiky a spolu ich rozvešať na stromy alebo vhodné miesta, sypať tam semienka a potom chodiť pozorovať, ako to pri nich žije. Ak nasneží, to bude krása...
Vianoce sú aj o celkom slušnom množstve práce pri ich príprave. V rodine možno utvoriť dohodu o tom, ako každý, naozaj každý prispeje a ostatní ocenia, všimnú si aj urobenú maličkosť. Obdarujme sa nielen hmotnými darmi, čo môžu byť aj maličkosti – ale aj ocenením každému, pozornosťou a záujmom o to, čo cíti, čo je pre neho dôležité. Čo keby sme pri vianočnom stole každý poďakovali niekomu za to, čo urobil pri príprave? Aj keby to bolo len o tom, že doniesol čistú utierku na riad.
Sú medzi nami aj osamelí ľudia. Ale naozaj je niekto taký sám, aby nemal blízkeho človeka, alebo aspoň človeka niekde nablízku v čase a priestore? Suseda? Vedľa sediaceho na lavičke, v kostole, u lekára, či dokonca bezdomovca? Stretnime sa. Osamelí, spojme sa hoci na chvíľu a pohovorme spolu. Skúsime osloviť osamelého sediaceho na lavičke v parku: Dobrý deň. Sú Vianoce. Želám vám niečo dobré, pozdravujem. Čo ak mu zachránime život? Ale čo ak nás odmietne? Zachmúrene mlčanlivo odbije? Neberme si to osobne. To len ľad sa bojí roztopiť, aby nebolelo to, čo je pod ním. Prepáčte, že som rušil. Aj tak pozdravujem.
Čaro Vianoc môže žiť, pretože máme schopnosť tvoriť krásu a lásku. Chceme?