Striedavá rodičovská starostlivosť – „recept“ na úspech
Recept na úspech v takej zložitej záležitosti neexistuje. Vyžaduje veľké množstvo dobrej vôle, tvorivosti, prispôsobivosti, osobnostnej zrelosti rodičov, ktorí sa napriek týmto schopnostiam rozišli...
Takže nemáme recept, ale máme skúsenosti, čo pomáha a čo naopak nepomáha ku skutočnému šťastiu detí a rodičov v rozdelenej rodine, v ktorej sa dohodli na striedavej starostlivosti o deti.
Najprv je dobré ujasniť si vnútorné presvedčenie, ktoré ako rodič máte. Niektoré možnosti: A: Každý rodič má sväté právo na výchovu detí, v rovnakom objeme ako druhý rodič. B: Každé dieťa má sväté právo na oboch rodičov v rovnakej dôležitosti. C: Rodičia a deti potrebujú vzájomnosť, trojstranné (pre každé dieťa zvlášť) vnímanie svojich potrieb a reálnych možností, vzájomné prepojenie, vzájomnú komunikáciu (komunikácia nie sú len slová, veľmi dôležitý je tón, energia, úmysel, gesto, čin...). Samotné právo je len slovo, ktoré sa nezneužíva. Možnosť po C prináša najviac dobra.
Pomáha, ak rodičia vysvetlia deťom, že sa rozchádzajú pre neschopnosť byť spolu v pokoji a šťastí a deti na ich rozchode nemajú žiadnu vinu a nemajú ani možnosť, ako rozchod zvrátiť a nikto to od nich ani nečaká. Obaja deti ľúbia, hoci obaja robia aj nejaké chyby aj voči deťom, pretože keď je človek nešťastný, tak má málo síl a robí viac chýb. Chyby sú však súčasťou života a dajú sa napravovať. Za zjavné chyby pomáha sa ospravedlniť (rodičia deťom) už pri tomto rozhovore. Dá sa predpokladať, že sa nejaké u oboch rodičov v čase pred rozchodom už udiali. Je to ľudské.
Pomáha, ak rodičia deťom dajú jasný obraz, ako to bude ďalej vyzerať s ich rodinou, hlavne čo môžu očakávať deti a odpovedia na ich otázky tak, aby to zvyšovalo pocit bezpečia detí.
Rodičovská komunikácia, ktorú deti môžu vnímať (a oni vnímajú aj z inej izby, za rohom, z výrazu tváre...), vzťahujú deti na svoju osobu, berú ju osobne. Myslia si, že ak sa rodičia hádajú, vyčítajú si, bojujú spolu a berú pritom ich meno (nadarmo), znamená to, že oni sú príčinou konfliktu a to je čistá katastrofa pre ich život. V skutočnosti sú deti často len zámienkou a príležitosťou pre potrebu vyliať si emócie pre celkom iné príčiny medzi bývalými partnermi. Deti to nemôžu pochopiť a aj keby to rozumovo pochopili, srdiečko ich bolí rovnako. Pomáha, ak to rodičia pochopíte a uctíte skoro ako sväté.
Deťom pomáha, ak majú príležitosť občas vnímať, že obaja rodičia sú spolu s nimi v pohode a majú k sebe elementárnu úctu a uznanie. Tiež, že sú schopní dohodnúť sa ohľadom vecí, týkajúcich sa ich (detí), alebo tolerujú odlišnosti. Príklady: Rodič, ktorý práve nemá deti u seba, môže "zaskočiť" na krátku a zriedkavú až ojedinelú v danom vymedzenom čase návštevu k deťom, nálada sa nemení na napätie. Rodičia sa slušne zdravia pri kontakte, usmejú sa na seba, ak sa dá. Rodičia dokážu pokojne byť spoločne na dôležitých udalostiach svojich detí (napr. vystúpenie, športový dôležitý turnaj, stužková...). Rodič, ktorý má u seba deti podporuje telefonický kontakt druhého rodiča s deťmi a nevyzvedá. O častosti a obsahu telefonátov sa rodičia dohodujú mimo detí. Ak to rodičia nedokážu, vyhľadajú psychologickú pomoc.
Nie len pomáha, ale je podmienkou: Deti nie sú nútené meniť školu, kamarátov. Môžu si so sebou nosiť pre nich dôležité veci (malé deti nejakú hračku, obľúbené oblečenie, obrázky, foto, väčšie určite mobil, počítač, čo sami chcú...), aby mali určitú kontinuitu, ostatné veci majú u každého rodiča duplicitne. Obaja rodičia robia rovnaké drobné rituály s deťmi, napr. čítanie pred spaním ap. Najlepšie pre deti by bolo, ak by ostávali v stálom domove a striedali by sa rodičia. To je však utópia.
Čo si myslíte o tomto? Rodičia sa vyhýbajú tomu, aby jeden druhého pred dieťaťom ohovárali, zhadzovali a klamali o tom, čo sa stalo. Vedia, že tým dieťa poškodzujú. Ak majú ťažké srdce a nedokážu celkom mlčať, aspoň ozrejmia dieťaťu, že teraz z nich hovorí hnev a nie všetko je len také zlé. Rodičia sa učia, ako aj na otázku dieťaťa, prečo druhý rodič robí to a hento a prečo to a to nie sú práve dobré veci, odpovedať múdro. Napr. najprv si ujasnia, či dobre pochopili, čo dieťaťu vadí, potom to pochopia a dodajú, že nikto nie je dokonalý, že druhý má aj klady a pomôžu dieťaťu v tom, či sa dá a ako s rodičom rozprávať o tom, čomu dieťa nerozumie a čo si želá inak. Hranicou sú skutočnosti svedčiace o prípadnom násilí či zneužívaní dieťaťa rodičom. Toto je potrebné riešiť inak. Na sociálnom oddelení, s psychológom a až potom, ak treba s právnikom.
Pomáha, ak rešpektujete: Rodičia neposielajú druhému odkazy cez dieťa, ohľadom výchovy a usporiadania života detí sú schopní diskutovať vo dvojici a sú schopní načúvať jeden druhému a spolupracovať ohľadom detí. Ak sa to nedarí, vyhľadajú pomoc sociálneho pracovníka alebo psychológa, a to včas.
Deti majú vlastnú osobnosť, vlastný skúsenostiam primeraný rozum, vlastné ciele a potreby. Preto nie všetko, čo dieťa povie alebo urobí v oblasti rodinných vzťahov je ovplyvnenie a navádzanie druhým rodičom. Pomáha, ak na to ako rodičia myslíte a zaujímate sa o to, čo si dieťa myslí samo, čo cíti, čo potrebuje. Pomáha aj dohoda o pravidlách, ktoré má dieťa rešpektovať. Ak nie je možná vo všetkých bodoch, je možná tolerancia. Dieťa nepoškodí ani určitá miera odlišnosti pravidiel od rodičov, ak sa preto nestrhne vojna.
Deti sa menia. Pomáha, ak na to ako rodičia beriete ohľad. Nabručaný výraz pubertiaka nemusí znamenať, že vás dieťa nenávidí, ale napr. to, že potrebuje byť už viac s kamarátmi ako s rodičmi a presťahovaním sa má ku kamarátovi ďalej. Ak vyjadríte dieťaťu, že to chápete, dosť stúpnete v jeho očiach.