Stres náš každodenný
Stres je tres-k – trasenie vo vnútri, niekedy aj navonok od priveľkého napätia, strachu, úzkosti, hnevu z toho, čo sa deje a čo nezvládame dostatočne, alebo voči čomu sa cítime bezmocní. Stres vždy v ľudskom živote bol a v primeranej miere pôsobí na nás stimulujúco, aby sme našli možnosti zvládnutia ťažších a nových situácii, aby sme sa rozvíjali. Možno si predstavujeme, ako dobre by bolo na Zemi bez stresu. Bolo? Nebolo. Potrebujeme výzvy, bez nich by sme zakrpateli. Ale potrebujeme aj pohodu, bezpečie a polahodu. Všetkého s mierou.
Nuž – všetci vieme, akú dobu žijeme a stresu je v nej veľa.
Stresové reakcie, ktorými reagujeme priamo vo vypätej situácii sú mobilizujúce alebo, ak je stres priveľký, paralyzujúce. Občas pod stresom dokážeme veci, ktoré nás prekvapia, že sme schopní podať najlepší výkon. Avšak dlhodobý stres náš organizmus zaťažuje. Stresové reakcie, ktorými reagujeme na predstavu, fantáziu o hrozivej situácii, sú rovnaké, akoby to bola skutočnosť a práve tie zvyknú byť chronické. Tie nás vyzývajú k tomu, aby sme zmenili naše myslenie, predstavy, naše vnútorné kino v hlave. Dá sa to? Dá. Chce to tréning a absolútne chronické opakovanie.
Mám pre vás inšpiráciu. Venovať sa mentálnemu tréningu vytvárania "svalov" na upokojovanie a posilňovanie svojich myšlienok a emócií.
Každé ráno, tesne po zobudení ostať ešte desať minút ležať v posteli a so zavretými očami robiť toto cvičenie: Hlboký nádych nosom na štyri pomalé doby, jeden dva tri štyri. Zadržať dych na sedem dôb. Počítame v duchu – jeden dva tri štyri päť šesť sedem. Výdych pomaličky cez ústa, akoby sme mali v puse trubičku na osem dôb – jeden dva tri štyri päť šesť sedem osem. Jemne a nežne sa zameriavame na dýchanie a počítanie, prepustíme každú myšlienku a každý obraz preč. Po niekoľkých cykloch prestaneme počítať, dýchame pomaly ďalej, položíme si ruku na srdce a pozveme k sebe cit vďačnosti. Vďačnosti za to, za čo to vieme cítiť úprimne. Za svoje deti, za úsvit za oknom, za to, že dýchame, za spev vtáčika, za dotyk jemného paplónu na tele... za niečo, čo nás dobré postretlo hoci aj v minulosti... Podobné cvičenie urobíme aj večer, asi desať minút po zahasnutí svetla a ležaní v posteli. Tam po cykloch počítania zameriame pozornosť na vypustenie tých zážitkov dňa, ktoré nás nejako rozrušili, aj keď sú ešte nevyriešené, aj keď nevieme, ako ďalej s nimi. Ráno je múdrejšie večera... Povieme im v duchu: Prepúšťam ťa, želám si odpočívať. Naberiem silu a so silou k tebe prídem. Potom si predstavujeme scény, ktoré zobrazujú pokoj a harmóniu, napríklad krásnu lúku, pokojnú vodu, tichý májový dážď. Predstava má byť živá. Kocháme sa pohľadom, zvukmi, vôňami, dotykmi aj chuťou tej scény.
Tieto cvičenia fungujú tým lepšie, čím pravidelnejšie a dlhšie ich robíme, spočiatku sa nám nemusí dariť. Nenechajme sa odradiť, ani na seba netlačme. Je to jemné a láskavé cvičenie, ako objatie maminky, keď sme boli malí, a pokiaľ sme takú maminku nemali, tak si ju vyfantazírujme J
Na stres funguje aj pravidelný pohyb, najmä na čerstvom vzduchu, dobrý film a najmä blízkosť milého človeka, rozhovor.
Niekedy nič z toho nestačí. Mnohé situácie si vyžadujú hlbšie pochopenie seba samého, našich presvedčení, ktoré sme získali už v detstve, a vyžadujú oslobodenie a zmenu v sebe. Tu môže pomôcť spolupráca s psychológom, ktorý sa stane blízkym sprievodcom na ceste pochopenia seba samého a dobrej zmeny.
Niekedy potrebujeme namiesto zmeny vydržať, prestať sa priveľmi báť či hnevať, inokedy nájsť konkrétne praktické riešenia.
Držme si navzájom palce, pomáhajme si, prestaňme sa rozdeľovať, spojme sa.