Keď sa povie "depresia"...

Depresia ako psychologický pojem, označuje osobitý duševný stav, môže byť chorobný – t.z. dlhodobý a hlboký, alebo len reaktívny – t.z. krátkodobá reakcia na ťaživú životnú situáciu.

Úbytok energie, ťaživá únava, poruchy spánku (nespavosť či naopak silná spavosť ), porucha príjmu potravy (nechutenstvo so stratou na hmotnosti, alebo naopak nutkavé prejedanie sa), strata radosti zo života, strata záujmu o kontakt s inými ľuďmi, smútok, plač ale aj zlostná nervozita z únavy... Existuje aj vysoko funkčná depresia. Človek žije napohľad funkčne, pracuje, nesťažuje sa... ale nemá radosť , má tlmený smútok a cíti chronickú aj keď nie prílišnú únavu

Silnejšie depresívny človek sa cíti akoby sa brodil trasoviskom, čosi ho ťahá dolu, nohy sú ako centy, nič ale vôbec nič sa nechce robiť, chýba energia. Nezriedka akoby nič necítil okrem únavy a niekedy aj rôznych migrujúcich telesných bolestí... bez chute je všetko. Ale hlbšie pod tým drieme často odmietanie samého seba, hlboká devalvácia vlastnej ceny, presvedčenie o nejakej svojej neodpustiteľnej vine, chybe, postihnutí...

Depresia. Kde ju ľudia berú? Kde a ako ju berieme?

Depresia ako všeobecný pojem značí stlačenie niečoho pod prirodzenú mieru, zníženie, jama po náraze (najhlbšia oceánska depresia je Mariánska priekopa v Pacifiku).

Psychogénna depresia (teda taká, ktorá je vyvolaná psychickými príčinami, psychiatri poznajú aj endogénnu depresiu, pri ktorej podľa nich ide o metabolické a fyziologické príčiny) je- podľa skúseností mojej dlhoročnej psychologickej praxe – tiež vyvolaná "jamou" po náraze do duševného sveta človeka a uviaznutie - zaseknutie v tejto "jame". Strata blízkeho, rozpad dôležitého vzťahu, strata zamestnania, vážna telesná choroba, neúspech, šikana, prázdnota života, u niekoho aj staroba a nemohúcnosť, úrazy.... Toto sú príklady nárazov do duševného sveta . Prirodzenou reakciu je smútok, strach i hnev, ktoré sú krátkodobé, hoci napr. smútenie po strate blízkeho sa za prirodzené chápe v trvaní jedného roka. Aj krátkodobá depresia s vykoľajenosťou, stratou chute do čohokoľvek je v takom prípade prirodzená. Ak v týchto situáciách človek nemá takúto reakciu, s veľkou pravdepodobnosťou potláča svoje emócie, uteká pred ich ťaživosťou, a to môže byť príčinou neskoršej hlbšej, chorobnej depresie, ktorá potom vyzerá ako bez príčiny. Emócie sa nedajú navždy vymazať, kým ich neodžijeme a nevypustíme.

Prečo u niekoho nastane nie táto prirodzená krátkodobejšia reakcia, ale dlhodobá, aj keď svoje emócie nepotláča?

Podľa mojich skúseností sa tak stane preto, že daný človek dá svojmu zážitku význam neznesiteľného poníženia a osobnej straty, stráca nielen prácu či blízkeho ale aj sebaúctu, nadobúda presvedčenie o svojej menejcennosti, poškodenosti, neschopnosti alebo o nevyriešiteľnosti životnej situácie. Až toto je tá Mariánska priekopa v duši, ktorá tam zamedzí prístupu svetla, života a ustanoví veľkú tmu – uviaznutie v negatívnom presvedčení. Veľkým problémom je, že celý proces býva často nevedomý, človek nenahliada, čo sám so sebou urobil, alebo aj ak nahliada, myslí, že si to zaslúži, či nemá inú možnosť. Niekedy sa tak stane preto, že daná osoba od detstva vytvára pocit menejcennosti, je si neistá sebou, či utrpela už v detstve traumu. Na tejto báze ľahko vznikajú psychické jamy, ako ide človek životom.

Čo robiť, aby sme predchádzali ťažšej depresii?

Potrebujeme venovať pozornosť svojmu duševnému životu a robiť jeho pravidelnú "údržbu". Pre svoje telo robíme aspoň minimum, ak sa umývame, čistíme zuby, zdravo jeme, hýbeme sa. Čo robíme pre dušu? Som presvedčená, že potrebujeme veľa pochopiť o sebe samom, o procese emócií, myslenia, o vlastných potrebách. Životodarne potrebujeme stáť sami za sebou, dôverovať si, nasledovať svoju podstatu. Každý večer sa poďakovať za život, rozpustiť negatívne emócie a každé ráno sa naladiť pozitívne. Mnohým sa to môže zdať priam nemožné, či aspoň ťažké. Veľká škoda, že sa toto neučíme v školách. Potrebujeme chápať, že každý človek má svoju cenu a každý naozaj robí chyby a učí sa z nich. Delenie na úspešných a neúspešných, silných a slabých... je zdrojom depresií a nie je pravdivé. Všetci sme na jednej lodi. Potrebujeme vyjadrovať svoje emócie vhodným spôsobom, dostávať ich zo seba von. Potrebujeme pochopiť, že naše myslenie a cítenie má ohromnú silu tvoriť vlastný život. Vesmír je v skutočnosti aj kopírka. Vracia nám to, ako myslíme a cítime. Ak si nedokážeme poradiť sami, nie je vôbec hanbou vziať k sebe pomocníka – napr. psychológa, lekára, kňaza.

Čo robiť, ak zbadáme príznaky depresie u iného človeka?

Len nie bodré reči, bagatelizovanie a posmech. To človeka, ktorý je v jame ešte hlbšie zatláča dole. On nemá energiu a akýsi bodrý blížny tvrdí, že to nič nie je a má ísť s ním napr. behať... Keď si to predstaví, chce sa mu utiecť... Skôr pomáha veľmi pokojne a bez tlaku byť v blízkosti. Akoby sme zišli do jamy k depresívnemu človeku, neťaháme ho nasilu z nej von. Ak neverí, že má cenu, načo by vychádzal a ukazoval svetu svoju menejcennosť? Ako pomocníci potrebujeme v "jame" udržiavať v sebe energiu života ale jemne. Počúvať... Spočiatku počúvať dlhé ticho a stále sa nalaďovať na to, že ten človek má svoju cenu, ktorú teraz nevidí a vy mu ju máličko dávate tým, že neutekáte, ani ho nenútite obodrieť z ničoho. Ak sa pomaly rozhovorí, to je ono. Iba počúvajte, chápte. Ak sa vyrozpráva, pohnú sa zablokované emocionálne procesy. A potom môžeme vykuknúť z jamy von. Neskôr možno ísť spolu na prechádzku, hoci aj do dažďa alebo v podvečer... Vydržať to opakovať. Nenápadne pospomínať nejaké úspechy toho človeka, niečo čo si možno ceniť. Pamätáš ako... Vieš, čo mi prišlo na rozum? Ako si ... Ukázať mu novú činnosť, pozvať ho, aby bol pri nej s vami. Ak treba odprevadiť k odborníkovi, v ťažšom prípade budú potrebné lieky. Mozog totiž pod vplyvom negatívnych emócií a myšlienok o sebe samom spúšťa v tele biochemické procesy, ktoré vytvárajú bludný kruh negativity. Chronická depresia môže spôsobovať aj fyzické choroby.